reklama

Tamarin dvojitý život

Mala byť ako Panna Zázračnica. Okúzľujúcou múzou s prenikavou vôňou popadaného lístia, letmými pohybmi, záhadným úsmevom, mlčanlivá a predsa absolútne výstižná. Áno, taký bol plán

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Zosnovala si ho v hlave už dávno pred tým. Trocha zdokonalenia reality nikdy nemôže zaškodiť. Tu však naivita prestáva byť milým doplnkom charakteru, ale hrubou záclonou, ktorú nie a nie odostrieť pri pohľade na svet.

Chcela svojmu životu dať novú príchuť, impulzívne sa rozhodovať bez ohľadu na dôsledky konaní, aj tak mohla zraniť len samú seba. Načo? Možno kvôli pocitu výnimočnosti. Byť samou sebou sa jej nevidelo dostatočne očarujúce, bola až príliš obyčajná, so svojimi hnedými vlasmi a očami farby pokosenej trávy, zvykmi, smiechom, myšlienkami... Tajne snívala o alternatívnej existencii druhej Tamary - opakom reálnej verzie. Miesto kam sa dá utiecť ak monotónnosť dní a ľudí začína byť neznesiteľná. Aké by to bolo mať dva životy?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pozeral na ňu spoza hustého cigaretového dymu. Triasla sa po celom tele, cítila ako jej postupne chladnú končeky prstov a vlhnú dlane, no dúfala, že nič nezbadal. Miesto toho sa iba sebaisto zasmiala a vstala. Musela sa ukľudniť, podišla k stolu a naliala si ďalší pohár vodky s džúsom. Na jeden dúšok ho vypila, no celé jej vnútro sa voči tomu búrilo, oči jej začali nadmerne slziť. Vybehla po schodoch hore.

Bože čo to robí? Nevedela pozbierať všetky pocity do jednoliateho radu, no jediný čo pretrvával dlho a intenzívne nad všetkými bol strach. Hrozne sa bála. Jeho? Čo jej mohol urobiť? Všetko bola predsa len obyčajná hra, ktorú ona sama začala. Nechcela však skončiť ako obyčajná hračka, dočasná náhrada za skutočnú lásku. Slová jej postupne preliezli všetkými pórmi a cestami tela. Zasmiala sa. Tamara, počúvaš sa vôbec? Lásku? Akú? V tomto novom svete, žiadny podobný pojem neexistuje. Sme tu len my. Ty, ja, on. Opláchla si tvár studenou vodou a pozrela na seba do zrkadla. Sklenený pohľad očí nasvedčoval akým smerom sa bude večer uberať. Zotrela zvyšky rozotreného make-up u, nadýchla sa posledný krát v nahej samote skutočnej nej a vyšla na chodbu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všade bolo zhasnuté, nedokázala sa tu však orientovať ani len správnym smerom, tak len priložila ruku na stenu a postupne dotykmi hľadala vypínač. Prišla tak až k schodisku, slabo osvetlenému podkrovným oknom. Stál tam. Neurčito ju sledoval. Nenávidela tento druh pohľadov, nikdy si ich správne nedokázala vyložiť. Mohli odzrkadľovať čokoľvek.

„Čo tu robíš?", spýtala sa snažiac sa, aby neznela roztrasene.

„Čakám na teba"

„To si mohol aj dole. Hneď by som prišla"

„Ale... tam je veľa ľudí.", postupne sa priblížil a pohladil ju po líci.

Naprázdno preglgla. Nevedela ako má reagovať, v každom prípade s ním však nemôže ostať sama, ďaleko od ostatných. Aspoň momentálne nie. Len tam stála a hľadela naň. Po chvíli sa rozhodla, a s úsmevom pred ním utiekla dole schodmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vždy ju fascinovali tieto typy. Keď ho zbadala prvý krát s prekvapením si ho musela aspoň tri krát obzrieť. Nevidel sa jej absolútne ničím príťažlivý. Vraj maliar, študent umeleckej školy. Uhm, ráno po zobudení v ošúchanej pyžame, vyzerá mnohonásobne viac „bohémsky" ako on. Zjavne mala doteraz len prudko pre idealizovaný pohľad, slovo -umelec- u nej vyvolávalo celú škálu vlastností a obrazov, v jej hlavne to bolo skôr synonymom pre -poloboh- . Ako náhle však na ňu pozrel, prehovoril ... Bol ako správna miera arogancie zmiešaná so sebavedomým vystupovaním. Doteraz je jej jasné, že tam nemala chodiť. Odvtedy už nič nebolo ako predtým. Aspoň na určitý čas.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Prečo stojíš v tej zime? Počujem až sem, ako ti drkocú zuby"

„Je mi tu dobre", odpovedala bez otočenia.

„Hm, ako myslíš. Aspoň si zober toto", podišiel k nej a cez ramená jej prehodil svoju bundu. Neodchádzal.

Vyfúkla vzduch a dych sa jej okamžite zoskupil do bieleho obláčika.

„Skvelé. Teraz prechladneš pre zmenu ty"

„Predsa ma zahreješ"

Objal ju. Akoby sa v nej tým gestom niečo prelomilo, tuho ho zovrela v náručí. Vnímala len teplo a vôňu. Omamnú arómu čučoriedok.

Malo to byť ľahké ! Bez pocitov, len čistá vykalkulovanosť ťahov a činov. Miesto toho sa už týždeň pýta samej seba, koľko času dokáže človek stráviť bez duše. Kedysi si bola celkom istá hranicami. Dnes, stále váha, rozhoduje sa, retrospektívne skúma ... čo by bolo keby ... Na stene jej visia veľkým písmom tri slová : Uvedomovať si, pripúšťať, konať . Návod na použitie. Už dlho si síce uvedomovala, že to takto ďalej ísť nemôže, niečo sa musí zmeniť, alebo naopak, musí padnúť až na úplné dno aby sa konečne spamätala. Bol tu však malý hlások, ktorý jej stále opakoval, aby sa vzoprela celému dovtedajšiemu systému. Nech konečne koná spontánne, nehľadí na to čo sa má a musí, naopak, je čas riadiť sa tým čo v danom okamihu chce. Ako však oddeliť správne od nesprávneho?

Zrejme to všetko nebolo o ňom. Hlavným protagonistom je ona. Keby ho nestretla, vytvorila by si niekoho podobného ... možno ... Človeka s obrysmi, do ktorých ako malé čiastky puzzle povkladala jednotlivé vlastnosti. Až sa z neho stal komplexný obraz - dokonalý útek.

Našiel ju sedieť na gauči, ako číta knihu. Až po ďalších troch stranách si uvedomila, že nie je v izbe sama. „Vieš aká si roztomilá, keď nad niečím tuho premýšľaš? No a ešte v dvoch ďalších prípadoch. To aby si náhodou nemyslela, že je to tak stále !" Zasmiala sa a hodila doň vankúš. „O čom to vôbec je?" „ Hm, o veľmi talentovanom maliarovi, ktorý ale trpí jednou chorobnou závislosťou. A tak sa od nej postupne pokúša oslobodiť, tak že uteká od civilizácie. Ďalej som sa už nedostala" Zoberie jej knihu a sadne si vedľa. „To nemyslíš vážne, že to teraz plánuješ prečítať !" „ No dobre, skončil som na strane päť. Založ mi ju prosím ťa. Potom to niekedy dokončím." Začudovane dvihla obočie : „ Ako to myslíš, niekedy? Počkaj , toto ale nie je skutočné. Bez budúcnosti. Len ... hra " „Jasne, len hra", poznamenal zvláštnym hlasom.

- „Ak mi teraz vymenuješ, aspoň jednu vec, prečo s ním ostať, poviem ti kľudne. Nič sa. Vieš čo ti poviem? Nenávidím ho. Už len z princípu. Ako na svete môžu existovať ľudia jemu podobný? Čo ničia všetko dobré. Teba. Jasne, viem prečo by ťa mal chcieť on, tráviť s tebou každú sekundu, ale opačne? Prepáč, viem, že ťa to môže zraňovať, no je na čase aby si postúpila k druhému kroku. Konať. Skonči to ! A neber ohľady na nič. Keď to nechceš urobiť pre seba, tak prosím, mysli aj na mňa. " -

Údajne správne rozhodnutia sú tie najťažšie.

Nerozumela prečo ho bavilo dookola vymýšľať to isté. Kto prvý uhne pohľadom prehráva. Minúty plynuli, snažila sa identifikovať na čo asi môže v tej chvíli myslieť. Vždy prehrala. Jednoducho mala strach, čo objaví na dne ľudskej duše, že sa z predstavy stane realita. Nezmohla sa vtedy na nič iné, než na slabý úsmev.

Časom vrchná škrupina začala opadávať. Cítila, ako prestáva mať kontrolu nad tým, čo sa deje okolo nej, dokonca nad samou sebou. Nová tvár nemala myšlienky a pocity, nevedela vytvoriť oddelenú skrinku v hlave vyčlenenej len na ne. Zdieľali ju spoločne. Čoraz viac sa jej dostával pod kožu a alter Tamara plynulo mizla. V takomto prípade to však nieslo so sebou viac negatív. Pred tým sa dalo všetko jednoducho oddeliť, presne vedela kto je ona, ktoré činy jej patria a predovšetkým ktorý svet. Teraz má uprostred seba zmätok, nekontrolovateľný chaos, dve nezávislé existencie sa prepojili, zmiešali. Ako pri vodových farbách - najprv je každá z nich samostatne krásna, žiarivá, jedinečná. Ak sa však spoja dohromady, končieva to rovnako. Šedou.

Opäť ju zavolal. Príde. Nedokázala mu povedať nie. Skutočnú vnútornú silu a nie len jej vonkajšiu pretvárku, zabudla pripadať pri procese formovania nového charakteru. Aj tak má všetko pod kontrolou. Skrátka sa bude držať ďalej, nechá si únikovú cestu.

„Prečo si sa chcel stretnúť?", spýtala sa stojac vo dverách.

„Chýbala si mi. Už si sa rozhodla?"

Vedela, že padne táto otázka. No aj tak jej odpoveď doteraz nebola celkom známa. Všetky tri elementárne základy tvrdili niečo iné ; rozum, duša a inštinkt vytvorili svoje individuálne teórie. Čo keď správnu cestu len nechcela vidieť? Bola jej jasná, už od samého začiatku, umelo však predlžovala akúsi ilúziu bubliny.

Pozrela do zeme. „ Nie ... úplne"

„S tebou je to hrozné"

„A bezo mňa ešte horšie", dokončila s úsmevom a konečne mu pozrela do tváre.

„Niečo na tom bude", zdvihol obočie a zobral ju za ruku.

Myšlienky jej lietali so stotinovou rýchlosťou. Sústredila sa na všetko iné, len nie na prítomnosť. Oblizla si pery. Stále tak cítila jeho príchuť. Mala podivne trpkú zložku. Ráno presvitalo pomedzi stiahnuté žalúzie a na stene vytváralo podivné obrazce. Ako to mohla dopustiť? Cítila sa podivne bolestivo sama, akoby jej cez noc niečo vyhryzlo obrovskú dieru do hrudníka. Druhá Tamara sa už definitívne zmyla. Poobzerala sa dookola a na zemi zbadala svoje tričko. Ticho, opatrne, aby ho nezobudila, vyplížila sa z postele, narýchlo pozbierala všetky veci a odišla. Cestou v autobuse sa snažila zakryť slzy, no už to bolo koniec koncov jedno.

Chcela s ním byť tak veľmi, no na druhej strane to bol všetko len klam. Pohľad jej skĺzol na posledné slovo - konať. Vedela presne čo urobiť, no nedokázala sa k tomu odhodlať. Celý deň len sedela, hľadela nikam a v duchu sa snažila spraviť aspoň provizórny poriadok. Márne. Nakoniec s nádychom chladného konania napísala správu - nemá to žiadny zmysel, iba ak samé trápenie; už mi viac nepíš ani nijako ma nekontaktuj - S každým písmenkom sa čoraz viac liečila. Naprávala všetko pokazené, tak ako to má byť. Konečne je slobodná. Od znova sebou.

Nečakala odpoveď. A predsa prišla. - To som nechcel. Prepáč. Sama si ale vravela, že je to len hra. -

V noci nevie zaspať. Prehadzuje sa z jeden strany na druhú a vankúšom tlmí vzlyky. Chýba jej. Skutočne? Alebo len tá predstava definitívneho konca ju neustále desí. Prečo jej však nik nepovedal, že je to tak ukrutne ťažké ?! Áno, mala to byť hra. Mala byť Pannou Zázračnicou. Taký bol plán.

Lucia Zajdelová

Lucia Zajdelová

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

večný idealista s mierne pesimistickým náhľadom na tento svet Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu