reklama

JA alebo ONA ?

Vždy keď sedávala na posteli zahĺbená vo svojom imaginárnom svete myšlienok, ani si neuvedomovala, že podvedome hľadí na vlastnú tvár. Tento pocit ju upokojoval, aj keď si to presne neuvedomovala, milovala ho. Sledovať po milimetroch každý záhyb kože, vrásku, presne spočítať pehy na nose a definovať odtieň vlasov, či nájsť koniec nekonečných hĺbok očí. Bola to ona, len vďaka odrazu v zrkadle, presne vedela kým je, aspoň po fyzickej vonkajšej stránke.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Človeka robí výnimočným presne tá vlastnosť sebauvedomenia, kedy vie, že osoba v odraze je ním samým, lenže ako si môže byť celkom istý? Nerada sa spoliehala len na zmyslové poznanie a predsa nedokázala si vybaviť samú seba inak ako cez vizuálnu stránku, je v nej skryté všetko. Ak ráno vstane a cíti, že to ani nemala robiť, namaľuje úsmev sebaklamu, je to poznať, na očiach, mimike, nik neprenikne do útrob duše, ale každý presne vie ako sa cíti, bez toho aby povedala čo i len slovo. Sleduje samú seba, tú cudziu bytosť, s ktorou sa nápadne podobajú a predsa jej príde celkom vzdialená. Na druhej strane nedotknuteľnej priepasti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V to ráno bol celý svet hektický a akosi plynule abnormálne rýchly. Nestíhala nič, nemala čas ani len na raňajky, letmo preletela izbou periférne zachytiac kútikom oka zrkadlo. Zastala. Najprv tomu nerozumela, musela sa v myšlienkach vrátiť, hľadala dôvod až potom ... Áno, nezdalo sa jej to, naozaj, je iná, ale ako to? To, musí byť nejaký omyl, možno stále sníva, alebo, žiadne reálne vysvetlenie ju nenapadalo. Čas ju však tlačil a musela pokračovať v zabehanom rytme. V priebehu dňa na ňu celkom zabudla, no kdesi hlboko v nej bdel začínajúci pocit strachu.

Postupne rástol, každým pohľadom sa čoraz menej spoznávala, oblial ju studený pot, ruky sa celkom roztriasli, nechápala ako sa to mohlo stať. Bola sama konfrontovaná ňou. Prstom sa dotkla studeného hladkého povrchu zrkadla, ona urobila to isté, no iným strnulým spôsobom s ironickým úsmevom. Naprázdno preglgla a skúmavo odstúpila zopár krokov. Celá realita okolo akoby plávala v mase, ktorej epicentrom bola ona. Neznáma, tajomná bytosť, doteraz len nevinný odraz pasívne robiac všetko čo jeho originálny skutočný vzor. No teraz sa situácia zmenila a z poddaného sa stal vodca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nemáš pocit, že som iná?" „Ja neviem, možno. Prečo? Dala si sa ostrihať?", pripálil si cigaretu a nezáväzne na ňu hľadel ako sa trápi. „ Nie, nemyslela som to tak. Spoznávaš ma? Vieš, no, stále som to ja, akú si ma pred tým poznal?", snažila sa naivne spoznať neexistujúcu pravdu. „Čo ti je? Stalo sa niečo? Nechápem o čo ti ide.", nepáčilo sa mu smerovanie rozhovoru a podozrivo si ju premeriaval. Jediné čo sa na nej zmenilo boli jej čudné otázky. „Proste mi len odpovedz. Tak áno či nie?" „ No, hm, nie, OK? " Viditeľne ju to neuspokojilo, no tvárila sa pokojnejšie ako pred desiatimi minútami. „Zabudni na to, poďme sa radšej prejsť ", zahodil pomaly dohorievajúcu cigaretu a chytil ju za ruku. Nemohla fungovať tak ako predtým. Aspoň nie s pocitom na ňu. Úporne sa snažila, aby na sebe nedávala poznať znaky vlastného strachu a neistoty, chcela zabudnúť, priala si aby v ten deň ani nevstala z postele, priala si neexistovať. Postupne sa odcudzovala od ľudí a spoločnosti, nedokázala sa zabávať, bezstarostne smiať, nevedela už ani prejsť cez ulicu. V každom lesklom povrchu, v skle zastávok a výkladov obchodov, všade videla vlastné zlyhanie. Prenasledovala ju ako najhorší nepriateľ, dýchala jej na chrbát, nehmotná vo svojej podstatne a zároveň všadeprítomná. Začala o sebe pochybovať, občas sa musela chytiť za ruku aby sa uistila, že je stále ľudskou bytosťou. Cítila sa ako netvor, hračka vlastných predstáv, skreslenej reality.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Je to už rok. Príliš dlhá doba na udržanie zdravého rozumu a starého života. Všetko sa zrútilo, mozaika v ktorej žila, ktorú tak úpenlivo skladala z malých čiastočiek spomienok, zmizla. Nik jej už neveril, považovali ju za čudácku, psychopata, ale ona presne pozná čo sa stalo. Stratila priateľov, dokonca aj tých najbližších múrom izolácie oddelila od svojho vnútorného sveta. Je tam pusto, len veľká rozsiahla pláň zaplnená bolesťou, strachom, pochybnosťami a prevažne nenávisťou. Koľko krát kričala, snažila sa jej ublížiť, ale bola príliš ďaleko, na druhej strane priepasti kam sa nemala šancu dostať. V chabej ideológii, že stále zostávala ničím iným než odrazom nej samej ublížila najprv sebe očakávajúc reakciu. Lenže na rozdiel on vlastného tela, v jeho odraze na druhý deň všetky jazvy a stopy masového vyčíňania zmizli. Upadala hlbšie a hlbšie do rozmazaného sveta slaných sĺz odkiaľ niet úniku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hľadí jej do tváre, necíti dobre známy pokoj, nepozná počet pieh, farbu očí a vlasov. Usmieva sa tým jej typickým spôsobom ktorému nerozumie. „Chceš mi takto ešte viac ublížiť? Nebolo toho už dosť?" Mlčí no výraz sa nezmenil, len trocha nadvihla obočie v čírom opovrhnutí si prezerá zúboženú ľudskú trosku. „Nemám viac silu, nemôžem v tomto pokračovať", rukami si utiera slzy valiace sa v prúdoch po lícach aby mala čistý pohľad a mohla jej pozrieť priamo do očí. „KTO SI ?!" Toľko krát sa pokúšala vyčítať odpoveď z jej mramorovej siluety. No zistená pravda jej prišla natoľko hrozivá, že ju okamžite zavrhla. Ona je predsa skutočná, žije, dýcha, existuje, chodí do školy, má svojej spomienky na všetko to čo kedysi prežila. A teraz má uveriť tomu, že sa to nikdy nestalo?

Na druhej strane priepasti stojí ona, tá záhadná bytosť, strojca nešťastia, len ona môže všetko rozhodnúť. Znova sa kruto usmeje, vystrie ruku a v dlani odhalí šedastý studený povrch kameňa. Odstúpi nespúšťajúc z nej pohľad. „Nie, toto nemôžeš urobiť ! Prosím nie !" Ale ona ju nepočúva, má neobmedzenú moc, konečne cíti slobodu a nik jej v tom nemôže zabrániť. Letiaci kameň tvrdo zasiahne zrkadlo s odrazom plačúceho na smrť vydeseného dievčaťa. Rozletí sa na množstvo malých úlomkov s trieštivým zvukom dopadajúcich na zem. Konečne pochopila, ako prejsť cez hlbokú priepasť dvoch svetov.

Lucia Zajdelová

Lucia Zajdelová

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

večný idealista s mierne pesimistickým náhľadom na tento svet Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu