reklama

Dážď zlepených stránok

Mimovoľne som kráčala, s rukami hlboko zaborenými v útrobách zimného kabátu po neosvetlenej ulici našej malej milovano-nenávidenej dedine. V rámci šetrenia a tak často používanej čarovnej formulky prišla kríza dodýchalo aj posledné oranžové svetlo. Ostalo po ňom len slabé chradnúce cvaknutie. Na tvár mi dopadla prvá kvapka.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Skrehnutými prstami som ju zotrela a pokračovala vo svojom celoživotnom blúdení. Mala príchuť ... minulosti. Jasne som zacítila na jazyku pachuť piatkového večera, odkedy už nebolo nič také ako malo. Alebo je to naopak? Veci sa dejú za určitým účelom? S tichým vzdychom prejdem rukami po vlasoch, no mám ich celé mokré. Pozriem okolo. Oči si už postupne začali privykať na všadeprítomnú ťaživú mastnú tmu , presýtenú neidentifikovateľnou kovovou vôňou. So sústredením sa predo mnou objavujú siluety stromov, ktoré akoby si chceli chrániť vlastnú intimitu, chúlia sa čoraz viac k sebe. Zmocní sa ma pocit, že sem nepatrím. Aspoň nie dnes, v túto hodinu. Narušila som krehkú rovnováhu a teraz ... niečo mi prejde zľahka po líci. Srdce mi búši tak až mám pocit, že jeho naliehavý rytmus musí byť počuť na dĺžku piatich metrov. Snažím sa upokojiť samú seba. Noc nemá skryté tajomstvá, nadprirodzené bytosti , masových vrahov, načahujúce sa ruky v každom obryse kríka. Fantázia ako spokojná mačka v mojej hlave, pretiahla chrbát a v pohodlí sleduje výsledky svojej práce. Spolu s hlbokým podvedomím sa mimovoľne usmievajú. Do detailov hrám podľa ich scenára. Šikovná postava.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Ani som nestihla zaregistrovať kedy zvuk cvakania umierajúcej pouličnej lampy prestriedalo tlmené šuštenie za mojimi krokmi. Okamžite sa otočím no privíta ma len pohľad do prázdnej ulice, ktorá sa stráca v melase černoty. Bože, naozaj musím blúzniť. Ani mi nestihne doznieť poriadne myšlienka, opäť začne padať dážď, tentoraz vo väčších intervaloch. Akoby to ani nebola voda čo sa sype z nebies, skôr niečo nekonkrétne a predsa dostatočne tvrdé na zranenie. Zastavím sa v polovici kroku. Takto to ďalej nejde. V tašky vylovím zapaľovač v snahe dať všetkému snovému pochodu reálny nádych. Moje prsty sú pokryté čiernymi šmuhami. V prvom momente ma napadne kde som sa stihla vo vlaku zašpiniť, no do dlane mi dopadne ... písmeno. Zdvihnem hlavu smerom k oblohe. Z neba sa púšťajú v štýle snehových vločiek unášané pomalým vetrom atramentové slová. Manipulačná , sklamala , hračka, náhrada, sama, instantná láska ... Dopadajú postupne k zemi, zaplietajú sa mi do vlasov, špinia oblečenie, falošne hladia spodnú peru, líca, ruky. Bezmocná, závisť, zabudni , červené víno, piatková noc ... neprestávajú ma trápiť ! Sú všade ! Zurvalo sa snažím im vyhýbať, tancujem medzi spomienkami, striasam ich zo seba, akoby ma mali každú chvíľu popáliť na nahej pokožke. Preč ! Kovová aróma v ovzduší nabrala na intenzite. Rozpité slová na premoknutých stránkach. Nekvalitná tlač. Konečne viem čo mi pripomína. Neskoré zistenie. Podupávam po celých papieroch prilepených k chodníku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


„ Sedí vo vlaku a sleduje ako jej prsty kreslia na zahmlené okno plačúce hady. Ani neotočí hlavou, vidí jeho tvár v odraze. Viditeľne sa trasie, no nesnaží sa to ani zakryť. Už neplačú len hady. „Tak teraz mi to už musíš povedať. Vidím na tebe, že sa niečo stalo. Mám o teba strach" Nedokáže sa pohnúť. Nemôže mu pozrieť priamo do očí. Takto ich aspoň delí vlnivá ilúzia ..." Koniec poznám. Pokrčím papier a hodím čo najďalej do pola. Táto retrospektíva ma postupne ničí.


V rámci zvrátenej túžby čo najviac si ubližovať zoberiem ďalšiu stránku z najbližšieho konára. Je celá premočená a rozmazaná, predsa sa však jedna časť dá čítať. „ Nábrežie Dunaja, desať hodín večer. Na lavičkách v úplne cudzom svete neznáme bytosti, tak veľmi vzdialené od súčasného stavu. „ No tak sa už netráp. Čo sa stalo nezmeníš, ale môžeš sa s tým naučiť existovať. Určite ti odpustí. V prvom rade si musíš utriediť všetky pocity v sebe. Daj tomu čas. A hlavne chladnú hlavu." Odišla. Už to bude hodina. Zostal po nej len červený sveter, ktorý má na sebe. A správa : Ja som sa ta to chcela spytat aj na zivo len som nemala odvahu. Je to tajomstvo? Tak mi ho nechaj ! Zabudni ! Prosim. Možno to bolo množstvom alkoholu v krvi, ale mala chuť okamžite sa vrhnúť do tmavomodrej vody pod ňou. Svet sa rozmazáva do čiernych fľakov roztečenej ceruzky. Ani sa poriadne nestihne prejaviť bolesť, kruto ju hladiac po ramenách ozve sa ďalšia správa : Netrap sa. Alebo prepac, ja ta mam stale rada nech je pravda akakolvek. Ja neviem. Aj tak to nema zmysel. Na jednej strane vedela, že sa týmto toľko vecí vyriešilo, že odrazu je všetko tak ako má byť, no predsa, tu bola časť jej duše ktorá práve umrela. Z čisto sebeckého hľadiska, prečo ona musí byť práve tá, ktorá vždy ustupuje v prospech druhých ľudí. Altruizmus týmto končí. Mohla to byť ona, ktorá by práve písala rovnakú správu s pocitom víťazstva v sebe. Bolesť na ňu pozrela a uznanlivo prikývla hlavou."

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Ako to bude pokračovať? Čo za podrobnosti z môjho života tam sú . Všetky myšlienky, pocity o ktorých existencii som vedela len ja. Ďaleko za nepreniknuteľným deliacim múrom.


Neubližuj si viac. Ale stojím pri tebe, vo všetkom čo urobíš. Opakuje si tie slová stále dookola. Keby sa to tak dalo. Zabudnúť. Jednu čarovnú esenciu trvalej amnézie poprosím ! Stojí pred zrkadlom no už sa nespoznáva. Je jej zle z tej bytosti. Akoby to ani nebola ona, pár týždňov dozadu, nepremyslene konala v extáze z amoku. Čo chcela dokázať ... komu? Je jej zo seba reálne zle. Chytí sa za rozvrátený žalúdok. Vybehne z izby."

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Myslela som, že je to už za mnou. Všetky minulé deje, nie celkom, ale aspoň väčšia časť z nich. Bojujem, každým dňom sa snažím nespomínať. No podvedomie si rado púšťa krátkometrážne filmy počas spánku. Možno som len potrebovala priamu konfrontáciu namiesto utekania . Čučoriedky . Klavír . Ne ... Plameň sa zmenšil až napokon celkom zmizol. Pohla som sa dopredu. Pod nohami mi vŕzgali neprečítané slová, moje zhmotnené vnútro. Napadalo ich až do kolien.

Lucia Zajdelová

Lucia Zajdelová

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

večný idealista s mierne pesimistickým náhľadom na tento svet Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu